Čaute banda. Dostal som v škole za úlohu opísať krízovú situáciu, negatívny zážitok viazaného so športom. Rozhodol som sa, že sa s vami o tento moment podelím. Trocha som sa rozpísal 🙂 Nikolas Rákoci
Arooo!
Deň, kedy som si siahol na dno svojich síl.
Pamätám si takmer všetko, každú prekážku na trati, každú zákrutu, každý výbeh do kopca a následne zbeh z kopca. Bol to môj tretí Spartan race, kde som si siahol na dno svojich síl a druhí super v poradí. Spartan race je prekážkový beh, ktorý sa skladá z troch obťažností.
Základný a najľahší je sprint, ten má okolo 5 km a 20 prekážok. Zlatá stredná cesta je super, ten má okolo 10 km a 25 prekážok. No a nakoniec tá najťažšia úroveň je beast – 30 prekážok a vzdialenosť polmaratónu.
Môj super sa konal na Kubínskej Holi dňa 13. júla 2019. Mal 15,34 km a 1454 m výškových. Poznáte ten pocit, keď stojíte na štarte, počujete ako všetko dookola stíchne, pritom sa vám tlkot srdca strojnásobí a vy sa sústredíte, len na zvuk, ktorý vás odštartuje? Výstrel z dymovnice a všetko sa bezhlavo rozbehne do kopca. Taký bol štart. Ja som stál po boku môjho tímového kolegu, rodinného člena a kamaráta Mareka, známi ako Podol alebo Podolito. Každý z nás sám za seba, každý v inej vekovej kategórií s cieľom zvíťaziť. Oproti nemu som bol ako ryba a on žralok. Predátor, ktorý za svoju kariéru odbehol preteky takmer po celom svete, hocikde, kde vás len napadne. Áno, napríklad aj v Abu Dabí. Vo svojej vekovej kategórií od 30-39 rokov je naozaj špička a vyhráva takmer všade, kde sa zúčastní. Je naozaj ťažké ho poraziť.
No my sme mali taktiku. Pri sprinte volíme začať naplno a postupne pridávať. Lenže, ak sme chceli zabodovať na supri, tak je lepšie ubrať trochu z pedála a neskôr na to poriadne šliapnuť. Ešte deň pred pretekom sme si prešli pešo takmer celú trať. Poviem vám, že to bola poriadna turistika. Trochu som mal obavy ako to zvládnem, ale veril som si. Keď sa to v tom momente všetko rozbehlo, začali nás súťažiaci postupne predbehávať. Nám to však vôbec neprekážalo, pretože sme vedeli, čo oni nie. Boli sme o krok vpredu pred nimi. Marek mi udával tempo a ja som sa ho zubami – nechtami držal. Ako tak čas plynul, tak z bežcov sa stávali postupne turisti. Ak prestal bežať ten na čele, tak samozrejme, že aj tí, čo boli za ním, pretože nechceli udávať tempo. Za Marekom sa mi bežalo celkom dobre, vedel som, že ak ho budem počas pretekov mať pred sebou na dohľad, tak pravdepodobne budem stáť na pódiu a na krku mi bude visieť medaila. Tá myšlienka ma hnala dopredu. To som vtedy ešte ani len netušil, čo má v skutočnosti čaká.
Môj prvý krízový moment prišiel asi v strede kopca. Nohy a lýtka pálili akoby mi horeli. Marek už bol predo mnou značných desať metrov. Videl som, ako skáče do vody a špliecha všade okolo seba. No museli sme preplávať vodnú nádrž cez šírku zhruba asi 15 m. Tu som bol na rade ja. Zvyčajne sa len tak pre niečo nevrhnem do takej chladnej vody. Nemám rád zimu. Bol to pre mňa šok. Takú zimnú vodu som naozaj nečakal. Ucítil som jej skutočnú teplotu, keď mi z vody trčala už len hlava. Rukami, nohami som sa pokúšal plávať, lenže akosi som sa neposúval dopredu. V tom momente akoby ste zabudli plávať. Nevedel som dýchať a mal som pocit, že sa topím. Takú situáciu som naozaj ešte nezažil. Musel som sa však vzchopiť, ak som chcel niečo dosiahnuť, tak som sa z hlboka nadýchol a pomaly vydýchol. Musel som zachovať pokoj. Možno to bola len chvíľa, čo som bol v tej vode, ale pre mňa to bol boj so sebou a trval celkom dlho. Keď som vyšiel z vody, tak chvíľu to trvalo, kým som sa zase rozbehol. No Podola som už nevidel, akoby sa schoval niekde v lese alebo našiel skratku, o ktorej mi nepovedal. Vedel som, že je zle. Bol som v tom sám.
Vybehol som na vrchol Kubínky. Bola tam ťažká prekážka s názvom Twister, no cítil som na sebe, že vrchnej sily mám ešte dostatok. A tak aj bolo, po prekážke nasledoval strmý zbeh z kopca. Ja som sa naň rozbehol ako vždy. Chcel som dohnať to, čo som stratil, čas. Zbehy mám naozaj veľmi rád, tento bol však technicky náročný a nebezpečný. Hrozilo vyvrtnutie členka, zlomenie končatiny alebo niečo vážnejšie. Mne to bolo však jedno, užíval som si ten vietor vo vlasoch a zvuk dopadu chodidiel na zem. Akoby som dostal druhý dych. Znovu som začal obiehať súperov sprava i zľava. Ba dokonca som miestami zazrel Mareka, ako si beží po prvé miesto. Je to beh, hlavne o fyzickej kondícii, ale úzko súvisí i s vašou psychikou. Musíte očakávať to najhoršie. Pre mňa to bolo, že ak zídem dole z kopca, tak pôjdem zase nahor. Áno, ja som vedel trasu, ale je to iné, ak bežíte. Tu prišla na rad druhá krízová situácia, kde som si siahol na dno svojich síl. Asi každý z nás pozná ten pocit, keď mu v najnevhodnejšiu chvíľu neúprosne stiahne lýtko, či stehenný sval, alebo hemstring. Pocit, ktorý prebije radosť z pohybu a veľmi často vie pokaziť súťaž alebo aj tréning. Začalo to postupne od stehien až po lýtka.
Najprv som to nejako zvládal, no psychika začala poľavovať a ja som vedel, že mám vážny problém. Trochu mi dodalo síl, keď som zazrel Mareka, ako sme sa míňali, keď ja som kráčal pomaly opäť hore a on, ako raketa dole. Navzájom sme sa povzbudili a nahlas zakričali na seba. Motivácia je naozaj veľmi dôležitá súčasť nielen v športe, ale aj v živote. Na chvíľu som zabudol na bolesť a šiel pomaly vpred. Vedel som, že ak čo len na chvíľu zastavím, bude veľmi ťažké sa znova pohnúť. Priznám sa vytiekli mi aj slzy, už toho bolo na mňa veľa. Čas plynul veľmi pomaly a ja som sa tak isto pohyboval pomaly. Sám sebe som si rozprával v duchu. Prečo ja? Veď som mladý, tak prečo práve ja? Za každým to bolo horšie a horšie, karta sa obrátila a mňa predbehovali o mnoho starší ľudia. Ženy so sivými vlasmi a chlapi s vráskami. Horšie to už byť nemohlo. Mal som len dve možnosti. Buď to vzdám a požiadam o pomoc, alebo po svojich zájdem do cieľa. Poviem vám, že nie som ten typ človeka, ktorí to vzdáva. V živote som zažil aj horšie veci, dva krát som prekonal mononukleózu, akútny zápal slepého čreva, v útlom veku nábeh na astmu a zopár otrasov mozgu. Takže rozhodne sa len tak nevzdám, i keď myslel som na to, že to urobím a bude dobre.
Už to rozhodne nebol beh, každý krok príšerne bolel a zvieralo mi svaly na nohách, správali sa akoby mi chceli vyskočiť z kože. Nikomu neprajem to, čo som vtedy prežíval. Ani som už nepočítal, koľko krát som spadol na zem. Chvíľu som ostal ležať, masírovať, neskôr päsťami udierať do svalov, aby som zahnal bolesť. Ľudia sa pri mne zastavovali a pýtali sa ma, či som v poriadku. Povzbudili ma a pomohli sa mi postaviť zo zeme. Boli to Slováci, Česi, Maďari ba dokonca jeden Ír. Potil som sa, ruky sa mi triasli a plakal som. Podarovali mi svoje tekuté magnézium, aby som zahnal bolesť. Ale v tejto fáze to už na mňa nepôsobilo. Vypil som ich celkom tri. Ani to placebo nefungovalo, no hladina cukru sa mi kúsok možno zdvihla, čo bol celkom dobrý pocit na tú chvíľu.
Zrazu som počul zvuk festivalky, bol som blízko vytúženého cieľa. Naozaj blízko, už len pár záverečných prekážok a som tam. Mal som hlavu hore. Videl som dav ľudí ako sledujú ostatných bežcov, ako si dávajú rady s prekážkou názvom Multi-Rig. Vždy mi robil starosť len hod oštepom. Ten rozhoduje poradie. Silových prekážok sa naozaj nebojím. Ale toto bolo o niečom inom. Všetci zbystreli pohľad na mňa. Bol som fyzicky vyčerpaný, určite si mysleli, že čo tu vôbec robím, že na to nemám. Sebavedomie mi kleslo a vedel som, že to nedám. Za trest, že som nezvládol prekážku som musel spraviť 30 angličákov. Rozhodca na prekážke, ktorým bola jedna z dobrovoľníčok, patrí jedno veľké ďakujem. Jedná z posledných prekážok bola takzvané Zetko. Chodidlami som sa postavil na vyvýšené stupienky s odhodlaním, že to skúsim a zvládnem to. Kŕče však boli neúprosne a nepustili ma ďalej. Spadol som rovno na zem.
Angličáky som už nebol schopný zvládnuť. Myslel som si, že je po všetkom. Jedna z dobrovoľníčok mi dala napiť sa vody. Videla na mne, že to naozaj potrebujem. Neváhal som ani chvíľu a z chuti som sa napil. To si však všimla iná z dobrovoľníčok, a pretože som mal na hlave červenú šatku, ktorá znamenala, že som pretekár z age vlny a toto je žiaľ zakázané. Hučala po mne ako na psa. To si naozaj nevšimla, že som len človek? Stále dookola mi opakovala, že je koniec, zavoláme ti pomoc, ale do cieľa už ma pustiť nemôže. Pomyslel som si, prečo som to hneď nevzdal na začiatku. Tak blízko a pri tom tak ďaleko do cieľa. Už som stratil nádej, že budem v cieli, keď v tom sa vo vysielačke ozval hlas, puste ho ďalej. Angličákom som sa tentokrát vyhol a dostal som časový trest, ale na tom mi už nezáležalo.
A pamätáte si toho Íra? Ten mi pomohol až do cieľa, vravel mi, že som pre neho ten, čo ho inšpiruje. Aká irónia, že? Veľmi som vďačný za ľudí, čo mi pomohli ísť ďalej. V cieli som ho už viac nevidel a ani nestihol sa mu za všetko poďakovať. Môj čas v cieli bol 3 hodiny, 52 minút a 56 sekúnd. A ako Marek? V kategórií 4 miesto. O pódiové umiestnenie ho pripravili prekážky. Jeho čas v cieli bol 2 hodiny, 19 minút a 23 sekúnd. Ten ma hľadal skoro všade. Navštívil môj stan, v ktorom som spal, čakal ma v cieli, ale ja nikde. Netušil, že tam v lese bojujem sám zo sebou. Bol som šťastný, že som to len tak nevzdal. Dokázal som sám sebe, že na to mám. Nasledujúci deň prišiel na rad sprint. Odbehol som ho v čase 47 minút a 58 sekúnd. Celkovo 10 miesto zo všetkých pretekárov v open vlne. Táto situácia mi dala veľa do ďalších pretekov, i keď bola veľmi negatívna. Ale na konci pretekov, predsa prišiel moment, kedy som bol so svojím výkonom spokojný. Po tak ťažkých pretekoch, som zabodoval v tom ľahšom sprinte. Všetkým prekážkam, pri ktorých som zlyhal, som sa s odhodlaním postavil znova silnejší, rýchlejší a hlavne s úsmevom na tvári.
Nikolas Rákoci
