Ako mnohí viete, cez víkend sme sa zúčastnili charitatívneho behu, ktorý sa koná vo Svite na počesť Jána Svočáka. Celý názov znie ALS Memoriál Jána Svočáka – Tatranský krosový polmaratón a na charakteristiku behu som si požičal jednu časť zo stránky venovanej tomuto podujatiu behamsrdcom.sk : Charitatívny bežecký pretek zameraný na pomoc osobám trpiacim ALS t.j. druh svalovej atrofie, pri ktorej ide o stratu buniek centrálnej nervovej sústavy (mozgových a miechových motoneurónov), ktoré ovládajú vôľou ovplyvniteľné svalové pohyby. Pacient tak nedokáže ovládať svoje pohyby a postupne mu odumierajú všetky svaly v tele. Mozog však neustále pracuje a pri plnom vedomí psychických a mentálnych schopností, zostáva nakoniec pacient paralyzovaný. Človek s týmto neľútostným ochorením väčšinou zomiera v dôsledku respiračného zlyhania – udusením sa.
My sme sa tohto podujatia zúčastnili už tretí krát v poradí. Doposiaľ sme absolvovali, ako tím, všetky ročníky a nemienime v tomto trende prestať, keďže sa jedná naozaj o skvelú akciu, kde myšlienka a činy víťazia nad akýmkoľvek časom v cieli. Tento rok sme mali v pláne postaviť tri štafety a zopár jednotlivcov, ktorí absolvujú celú dĺžku trate. Nakoniec sa postavili na štart len dve štafety. Z dôvodu choroby všetkých členov musela jedna odstúpiť. Celú trať absolvovali dvaja členovia, Boris a Miro, ktorý si to opäť odbehol celé v maskáčoch a kanadách, a tento rok si k tomu prizval ďalších 7 členov z 5. pluku v Žiline, takže sa bolo na čo pozerať
Na štart sa tento rok postavila naozaj silná konkurencia bežcov a už od úvodu bolo vidieť, že sa pôjde naplno a nik sa nešetril ani kúsok. Pocítil som to aj na sebe, keď na prvý a najvyšší kopec trate som vybehol úplne zavarený a uštvatý čelom pretekov a zvyšok svojho úseku som sa trápil s kŕčmi v celom bruchu a nedostatkom kyslíka v pľúcach. Nakoniec odovzdávam cca na 4-5 mieste a snažím sa lapiť dych a užívať si koniec môjho trápenia. Ako tak sa pozbieram, trochu občerstvím a vyzerám ďalších našich členov. Po asi 10 minútach prichádzajú a ja sa definitívne rozhodujem, či s nimi pokračovať do cieľa, alebo to na dnes zabaliť a pomaly vyklusať k cieľu. Nakoniec, už tradične, krásne počasie ma presvedčilo, že si dám aj zvyšok trate v normálnom tempe a pokračujem spolu s ostatnými členmi ďalej. Cestou si užívame luxusné výhľady, krásne počasie a prichádzajúcu jar. Tešíme sa na každú občerstvovačku, lebo vieme, že tam panuje dobrá nálada, výber z podporných látok je excelentný a vyberie si snáď každý. Mňa najviac potešili farebné pelendreky a samozrejme „po jedným“ na občerstvovačke v Štôle
Do cieľa nakoniec prichádzame spolu s „celotratiarmi“ v čase 2 hodiny a 48 minút. Posledný člen našej štafety už dobrú hodinku oddychuje v priestoroch cieľa a ako sa dozvedám obsadili sme, vo svojej štafetovej premiére, skvelé 4. miesto s časom 1:51:21, aj napriek tomu, že jeden člen si to nechtiac natiahol o 400 metrov, lebo si neodsledoval šípky a čarovná babička v Štôle ho poslala zlým smerom Ale to patrí k tomu. Naša druhá štafeta si tiež riadne mákla a zlepšili svoj čas z minulého roka a určite sa nestratili v konkurencií ostatných štafiet. V cieli už tradične skvelé pohostenie na doplnenie energie, super originálna účastnícka medaila. Ešte sa čo to pomotáme v priestoroch cieľa, počkáme na vyhlásenie výsledkov, tombolu a poberáme sa domov, nabití energiou a spokojní s výkonom. Deň na to sa ale dozvedáme, že nakoniec sme predsalen ako tím zabodovali. Bolo to v súťaži na zber vrchnáčikov a so 49kg sme sa umiestnili na 3.mieste Takže nakoniec sme predsa vyhrali Ale hlavne sme radi, že aj takto sme mohli prispieť na dobrú vec a už dnes sa mi pomaly hromadia vrchnáčiky v kuchyni, ktoré si nájdu svoje miesto opäť o rok na štarte Memoriálu Jána Svočáka, kde sa pokúsime prekonať smolu štvrtých miest, ale hlavne opäť si užiť beh v krásnom prostredí a medzi priateľmi.
ŠPORTU ZDAR, priatelia, a vidíme sa o rok. A kto tu ešte nebol, tak vrele odporúčam, stojí to za to
A nezabudnite…. „Dýchame a beháme na pomoc tým, ktorých vlastné svaly opustili”
Mišo
Zdieľaj článok
